Zažili ste už v živote čosi, po čom ste sa cítili ako rozbití na tisíc kúskov? Keď ste si mysleli, že sa z toho nikdy nedostanete a že už nikdy nebudete rovnakí? Treba pripustiť, že naozaj už nikdy nebudeme takí, akí sme boli pred zranením, či už fyzickým alebo emocionálnym – ale to je dobrá správa! Áno, bude to bolieť, áno, bude to možno trvať dlho, ale jedného dňa sa zobudíte a pocítite silu a zmysel, aký to všetko malo.
Čím ďalej, tým viac ľudí sa zaujíma o svojich predkov a spracováva, prípadne si nechá vypracovať rodostrom. V pamäti nám zvyčajne ostávajú tri generácie dozadu, v archívoch sa dostaneme možno až do sedemnásteho storočia. Zistíme meno, bydlisko, dátum narodenia, svadby a úmrtia, počet detí. Ale to všetko je málo, ak chceme vedieť, akí títo ľudia boli a čo z ich skúseností nám môže pomôcť lepšie pochopiť seba a naše miesto vo svete.
Dnes tam umiera skôr duša ako telo, varujú viacerí odborníci pri analýze starostlivosti o seniorov v sociálnych zariadeniach. Opatrovanie starších ľudí doterajším spôsobom vedie k ich depresii, dezorientácii a regresii. Rieši sa predovšetkým hygiena tela, príjem potravín a tekutín, potreby vylučovania a obliekanie. Robí sa tak zo zvyku, ale je to zlý zvyk. Dozrel čas na inovatívne prístupy.
Túto knihu som napísala pre všetkých rebelov a stroskotancov, čierne ovce a vydedencov; pre utečencov, siroty, obetných baránkov a podivínov; pre vykorenených, opustených, vylúčených a neviditeľných. Aby jasne videli, aký potrebný je ich hlas, aby cítili dostatok podpory, keď seba a svoje dary ponúknu svetu. Pretože všetci chceme byť vítaní, keď ukážeme iným, akí odlišní a jedineční sme. (Toko-pa Turner v knihe Přináležení)
„Veľmi intenzívne cítim, že som pod vplyvom vecí či otázok, ktoré moji rodičia, starí rodičia a vzdialenejší predkovia nechali nedokončené a nezodpovedané,“ píše Carl Gustav Jung v knihe Spomienky, sny, myšlienky. „Často mi to pripadá, akoby v rodine existovala neosobná karma, ktorá sa prenáša z rodičov na deti. Vždy som mal pocit, že som musel dokončiť alebo možno pokračovať v tom, čo predchádzajúce generácie nedokončili.“
Rodičia jedli nezrelé plody a deťom z toho tŕpnu zuby, píše sa poeticky dokonca už v Biblii – zdá sa, že ľudia si odpradávna všímali, ako hlboko sú prepojené generácie v rámci jedného rodu, a to nielen vedomými, ale nevedomými putami. Rodinné hanby, o ktorých sa nehovorí, nevypovedané traumy, nevyriešené konflikty, to všetko sa môže zviditeľniť chorobnými symptómami a zasiahnuť do osudov potomkov, ktorí dané udalosti nezažili, nepočuli, a napriek tomu ich vycítia a nesú ďalej. Hovorí sa tomu transgeneračný prenos.
Na prechádzke okolo Štrkoveckého jazera som Agátku vyzula, nech si cvičí nôžky. Opatrne a otrávene našľapuje na drobnom štrku:
Aninka, toto je dobré? TOTO je dobré?!
Áno zlatúšik, chodiť naboso je dobré a zdravé pre teba.
Mňa sa spýtaj! Je to dobré, Agátka? NIE! Nie je to dobré!
Úryvok z rukopisu Irena Ritomská: Zlaté mušky
Agátka: Poďme z výletu najprv k Peťovi po Bennyho, až potom k nám domov! Chcem sa s havinkom pohladkať!
Ja: Radšej pôjdeme najprv odviezť teba. Je už neskoro a tvoji rodičia nás zbijú, že si už mala byť v posteli.
Agátka: Zbijú všetkých troch?
Ja: No, asi len mňa s Alinkom.
Agátka: Poďme po Bennyhooooo!
úryvok z rukopisu Irena Ritomská: Zlaté mušky
Problémom je, že staroba nie je zaujímavá, pokým človek sám nezostarne. V krajine starnutia sa hovorí jazykom, ktorému nerozumejú ani mladí, ani ľudia stredného veku. Touto myšlienkou začína jedna z kapitol dôležitého manuálu pre ženy: mapuje prelom šesťdesiatky a sedemdesiatky, teda vek, kedy sa žena stáva „starou“. Kniha nie je určená len tým, ktoré práve „vplávali“ do tejto etapy svojho života, ale aj ich dcéram, vnučkám, aby vedeli, prečo ich mamy a staré mamy reagujú tak, ako reagujú, a hlavne aby sa všetky ženy vedeli na túto cestu dobre pripraviť.
Určité témy sa v rodinách odovzdávajú z generácie na generácie, niektoré vedome a niektoré dokonca aj nevedome. V našom duševnom priestore nenájdeme len stopy vlastnej biografie a vplyv tých najbližších, najmä rodičov, ale aj konflikty a úzkosti, triumfy a nádeje ľudí z rodinnej línie, ktorí žili dávno pred nami. Ako si to však máme vysvetliť, že sú v nás prítomné stopy ľudí, s ktorými sme sa nikdy nestretli? Ako sa odovzdávajú? Kde sa ukladajú?
Päťročná Barborka mi prezradila, že k nim prišiel Mikuláš a doniesol aj darčeky, aj varechu. "Ale mal nám priniesť svoju, nie našu!" - protestovala.
Musíme opustiť život, ktorý sme si naplánovali. Len tak dostaneme život, ktorý nás očakáva, hovorí Anselm Grün, jeden z najobľúbenejších spirituálnych autorov dneška. Tento ekonóm v benediktínskom kláštore opátstva Münsterschwarzach napísal desiatky knižných bestsellerov, ktoré vychádzajú v miliónových nákladoch a v ktorých spája duchovné poznanie kresťana, jungiána i zenového budhistu. V češtine vyšli ďalšie dve z jeho kníh, v ktorých potvrdzuje, že toho vie veľa o umení žiť i o umení starnúť.
Moja kamarátka Deniska raz povedala svojej 3-ročnej dcérke: Som choručká, dnes budem ležať. Malá sa strašne rozplakala.
Manžel má v pláne tento víkend niečo v kľude počítať a mal sem prísť robiť rachot pán stolár, takže sa ide počítať do záhrady. Zavolala som teda pánovi stolárovi a položila mu jednoduchú otázku. Chvíľu mi trvalo pochopiť, čo ho zaskočilo.
Kedysi som sa v náhlom rozmare spýtala svojho muža:
- Ako si na tom s neverou? Mal si niekedy záujem o inú ženu?
Dnešná Agátka:
Ja sa teraz učím lyžovať, korčuľovať, angličtinu, tanečnú a sykavky. Ty sa čo teraz učíš, Aninka?
H – hezký/pekný
Dnes ráno maminka pospíchá. Musí toho hodně zařídit. Posadí Agátku do auta, nastartuje a potom si vzdychne: „Zase máme málo benzínu!“ „Ale mami,“ říká Agátka, „to přece vůbec nevadí. Podívej, jaký je dnes hezký den!“
Spoločné popoludnie.
Ona: Vieš, potrebujeme takéto chvíle, nie iba stále niečo robiť... takto sa v pokoji zhovárať, venovať jeden druhému...
Teta Margita (78) včera celý deň makala v záhrade: Teraz ma všetko bolí. Som rozmýšľala, že to už môže byť aj zo staroby... Ale tak náhle?!!
Narodeniny sú, keď má niekto viac rokov, ako mal doteraz.
Agátka, 5 rokov
Je skrátka taká doba - ak sa nedokážete predať, ak neviete inšpirovať a nadchnúť aj iných ľudí pre svoje myšlienky, je jedno, aké dobré vaše myšlienky sú. Je jedno, aký kvalitný človek ste. Naučte sa hovoriť na verejnosti, predať úspešne seba aj to, čo chcete dať svetu, buďte emocionálni, originálni a nezabudnuteľní – a preniknete nielen do myslí ľudí, ale aj do ich sŕdc.
Celá populácia starne. Žije viac osemdesiatnikov ako kedykoľvek predtým a medicína robí obrovské pokroky v tom, ako predĺžiť ľudský život. A napriek tomu nebol vymyslený a vybudovaný žiaden program ako včleniť starých ľudí do našej spoločnosti a do životných podmienok.
„Pri liečbe depresívnych pacientov som si opakovane všimla, že ak ľudia, ktorí zažili stratu blízkeho človeka, málo trúchlia, môže to u nich viesť k vzniku depresívnych ochorení,“ píše v úvode ku knihe o význame zármutku v terapii nemecká jungiánka Verena Kast.
Dnes štyri knihy na tému, ktorá je čoraz populárnejšia – ako úspešne pátrať po rodinnej histórii, po predkoch a ich osudoch. Blanka Lednická roky zverejňovala na internete tipy pre začínajúcich i pokročilých rodopiscov, teraz ich zhrnula do knihy a pracovného zošita. Nedávno vyšla aj praktická príručka Lenky Peremskej Vaše rodinná kronika krok za krokem a emocionálne silná kniha Kořeny, v ktorej Anselm Grün svojim jedinečným spôsobom zdôvodňuje, aké dôležité je poznať vlastné korene a vedieť, čo potrebuje strom nášho života, aby vyrástol do košatej podoby.
Poznáte iste frázu „človek je taký starý, ako sa cíti.“ To je výrok veľmi problematický, prekvapuje známy český psychológ Tomáš Novák v svojej novej knihe. Veď aj sedemdesiatnik si pri mladom dievčati môže pripadať ako dvadsaťročný, no realita je iná. Objektívnejšie podľa neho pôsobí výrok: „Človek je starý, keď ho za starého považujú ostatní členovia spoločnosti.“
Postarať sa o zostarnutých rodičov je gigantická úloha v praktickej (často i finančnej) rovine, no i emocionálne a fyzicky. Ak sa vás to týka, táto kniha je určená práve vám. Čo teda robiť, aby nás starostlivosť o tých, ktorých máme radi, zdravotne ani inak nezruinovala?
Je fascinujúce, a tak trochu podivné, aké množstvo vecí sme schopní nazhromaždiť počas života. Veľké množstvo vecí, ktoré ani vaša rodina, ani vaši priatelia nedokážu oceniť, ani sa o ne starať. Určite nechcete, aby vaši blízki na vás jedného dňa spomínali s hnevom, že ste na nich nechali tú neľahkú povinnosť – upratať po vašom živote. Ak hľadáte návod, ako na to, tu je.
„Všetci starneme. Dnes sme starší, ako budeme zajtra. Zajtra budeme starší, ako sme dnes. Žiť dobre znamená i dobre starnúť. Starnutiu sa nevyhneme, ide o to prijať tento fakt ako dar a múdro s ním hospodáriť. Z tohto daru sa radovať a vytvoriť z neho to najlepšie, čo je v našich silách,“ – to sú slová českého psychológa Jara Křivohlavého, autora knihy Stárnutí z pohledu pozitivní psychologie a Psychologie moudrosti a dobrého života. Autor sám vie veľmi dobre, o čom píše, keďže sa práve dožil 86 rokov, čím vstúpil do etapy ľudského života, ktorá sa nazýva dlhovekosť.
John Sculley bol prezidentom spoločnosti PepsiCo, keď ho v roku 1981 lanáril Steve Jobs, pretože firma Apple naliehavo potrebovala niekoho s profesionálnymi skúsenosťami v marketingu. Keby Sculley ponuku prijal, jeho rodina by sa musela sťahovať na druhý koniec USA a pritom za menší plat. Sculley najskôr odmietol, no potom rozhodla jediná Jobsova veta: „Chceš do konca života predávať sladkú vodu, alebo chceš zmeniť svet?“
